Články

přeposlat článek tisknout
QUEEN & PAUL RODGERS

QUEEN & PAUL RODGERS

  • kdy: 16.4.2005
  • kde: Praha, Sazka Arena

„I’m pretty shocked“
Vetu „I‘m pretty shocked“ predniesol jeden z najsvojráznejších gitaristov posledných desaťročí a rešpektovaná osobnosť na rockovom nebi Brian May, keď uprostred frenetického potlesku stál na pódiu, siahajúcom priamo medzi nadšených divákov. Koncert, na ktorý čakala celá jedna generácia fanúšikov anglickej kapely Queen, sa práve sľubne rozbiehal, a už vtedy, po pár prvých skladbách, bolo zrejmé, že nejde o tak celkom obyčajnú show.

It‘s a beautiful day
Asi málokto očakával, že zbytok kapely, ktorú pred 14timi rokmi navždy opustil Freddie Mercury, nájde dostatok kuráže, a skúsi nahradiť túto nezameniteľnú postavu, ktorá tvarovala celý výraz kapely. Síce sa pred pár rokmi rozprávalo niečo o spolupráci s George Michaelom, ktorý sa skutočne predviedol fantastickým spôsobom na spomienkovom koncerte na počesť Freddymu v ‘92om roku, neskôr sa zas viedli reči o Robbie Williamsovi – no, nechám na individuálnom

report_158_px1

posúdení, či si to viete predstaviť, alebo nie (ja osobne si napríklad viem Queen predstaviť spolu s Garym Charonem – spevákom bývalých Extreme – ale to je len taký môj malý sen).
V každom prípade, po 19tich rokoch od posledného verejného koncertu, a po 14tich rokoch od smrti Freddieho Mercuryho Queen povstali z popola, a na podnet Briana Maya obnovili koncertovanie spolu s britskou legendou – spevákom kapiel Free, Bad Company, The Firm – Paulom Rodgersom.
Do posledného miesta zaplnená Sazka Aréna (mimochodom – pár koncertov som už pochodil, ale tento patril skutočne k tým, ktoré boli organizované špičkovo, a konali sa v špičkových priestoroch – všetka česť! Teda – až na jeden detail, a tým je predaj lístkov, v dnešnej dobe mi príde priam neuveriteľné, že nie je možné zaplatit lístok kreditnou kartou, heh...) čakala na „slávnostný odpal“ do pol deviatej, keď však ešte do plne osvetlenej haly zaznel playback zremixovanej verzie otváracieho songu It‘s a Beautiful Day z posledného „posmrtného“ albumu Made in Heaven, bolo jasné, že show sa začína. Obrovskou čiernou plachtou zakryté pódium sa ponorilo do tmy počas úvodných tónov pre niekoho možno prekvapivo zaradenej Eminemovej Lose Yourself. A hneď po nej to celé prepuklo.

Paul Rodgers – The Voice
Decentný akustický úvod, Paul Rodgers vychádzajúci spoza opony, kráčajúci a spievajúci na časti pódia, ktorá siahala asi do štvrtiny obecenstva. O malú chvíľu za ním nastupuje hlavná osoba celého večera – Brian May – a obecenstvo sa môže zblázniť. Tento okamih trvá ale len chvíľu, presne do okamihu, keď to Queeni rozbalia naplno – Tie Your Mother Down je jeden z tých heavy songov, ktoré sa ako rozpalovák na úvod proste hodia.
Obrovská opona padá, halou zaznejú decibely tvorené tentokrát už celou kapelou, a od tejto chvíle mohlo to mnohotisíchlavové monštrum, nazývané publikum, hľadať odpoveď na otázku, či je vôbec vhodné snažiť sa nahradiť tak osobitého speváka, akým jedoznačne Freddie bol, a ak áno, či bola Brianova voľba – nadviazanie spolupráce s Paulom Rodgersom – správna. Treba povedať, že ani všetci členovia Queen neboli presvedčení o tomto „projekte“ – turné sa nezúčastnil pôvodný basgitarista kapely John Deacon. Nech je, ako chce – ale moje očakávania Mr. Rodgers – mimochodnom na ostrovoch mimoriadne uznávaná persóna – nielenže splnil, ale dokonca aj prekročil. Už v úvodných songoch koncertu – spomínanej Tie Your Mother Down,

nasledujúcej I Want to Break Free, prekvapivej, rockovej, a skvele vokálne prevedenej Fat Bottomed Girls (ktorú – pokiaľ viem – naživo nehrali od začiatku 80tych rokov), a v trochu menšej miere aj v „elvisovke“ Crazy Little Think Called Love zaskakujúci spevák ukázal, v čom je jeho sila, a že jeho meno je zárukou – naštastie sa nesnažil Fredieho napodobňovať (to by na turné asi radšej zobrali nejakého imitátora), ale songy položil do spevácky trochu inej roviny – inak povedané odspieval veci po svojom, svojím spôsobom frázovania, niekedy aj úpravou melódie, jednoducho tak, že piesňam vôbec neublížil, ale naopak, obohatil ich o svoje vnímanie. Koncert bol špecifický tým, že v podstate mala kapela troch spevákov – o sólové party sa Paul delil s Brianom a Rogerom – ale najvačšia zodpovednosť ležala samozrejme na Rodgersovi.

Uvoľnenie
Po úvodnom nášupe prišli na rad osobné vyznania a ukľudnenie atmosféry. Pre túto chvíľu nebol na pódiu pre Rodgersa priestor, a na dlhé chvíľe sa stali ťahúňmi a ústrednými postavami dvaja zostávajúci členovia Queen. Ako prvý prekvapivo napochodoval doprostred obecenstva bubeník Roger Taylor, aby na akustikách spolu s doprovodnými hráčmi Dannym Mirandom (inak zaskakoval celý večer absentujúceho Deacona) a Jamiem Mosesom odohral precítenú Say it‘s not True (okrem nich pomáhal kapele s klávesovými nástrojmi a doprovodnými vokálmi aj známa osoba ešte z čias pôvodných koncertných turné z 80tych rokov – Spike Edney). Queeni boli (sú) výnimočný aj tým, že traja zo štyroch členov kapely spievali aj sólovo, a pritom farba hlasu každého z nich bola diametrálne odlišná od zvyšku kapely. Rogerovi Taylorovi prisúdili sudičky do vienka vysoký, mierne zastretý hlas, ktorému takáto akustická poloha veľmi slušala.
Pre mňa jeden z najsilnejších zážitkov bola nasledovná dvojica skladieb, ktoré už odspieval Brian May – a to veselá ‘39, a hlavne Love of My Life, ktorú Brian venoval Freddiemu – že ju s ním spievala celá aréna nemusím hádam ani hovoriť. Úžasný zážitok.

Show & výkony
To už ale zaznievali prvé tóny ďalšieho songu, ktorý som ale identifikoval až po pár odspievaných vetách podľa textu – pretože dravú rockovú Hammer to Fall páni pretavili do poloakustickej a rozvleklej polohy, ktorá prešla

report_158_px3

do originálneho soundu až niekde pred druhým refrénom. Spev si podelili Brian s Rodgerom, Paul stále oddychoval kdesi v zákulisí. Počas tejto skladby prvý sa krát počas koncertu dali do pohybu pohyblivé konštrukcie nad hlavami hudobníkov – Queeni boli vždy známi svojimi bombastickými predstavami o sprievodnej show ku koncertom, a svoju povest dostáli aj v Prahe – svetelná konštrukcia bola skutocňe monumentálna, od rozsiahlych pohyblivých svetelných panelov až po 4 mohutné „svetlomety“ za bicími – tak nejak som si vždy predstavoval protiletecké svetlomety :-) Svetelné rampy ovládalo okrem riadiaceho pultu aj niekoľko technikov priamo na pódiu, po krajoch hlavnej rampy vyseli rebríky, po ktorých tieto „veveričky“ liezli hore a dole. Svetlomety boli občas manuálne odtlačené na kraj plochy, a to vo chvíľach, keď sa odostrela zadná opona a na plátno premietali film – samozrejme, išlo hlavne o odkazy na Freddieho (historické zábery z návštevy Japonska v 70tych rokoch a podobne), a publikum veľmi živo na podobné veci reagovalo.
Svetelne šlo inak celkovo o veľmi vydarenú akciu, a aj keď som osobne očakával nejakú tú pyrotechniku, myslím, že po tehto stráne dostali ludia za svoje peniaze slušnú protihodnotu. Queeni jenoducho dokázali, že zostali rovnakými perfekcionalistami, ako v minulosti.
O hudobnom prevedení veľa rozprávať netreba – v rámci hudby, ktorú produkujú, odohrali títo páni veľké predstavenie, bez vážnejších zaváhaní. Áno, kebyže chcem hľadať chyby, poviem, že napríklad nástup na sólo v I Want it All nebolo stopercentné – ale povedzte, koho to zaujíma? :-) komu to v tom dave v tej chvíli vadilo?
Odpoviem si sám – asi nikomu.

Roger & Brian
Nasledujúce desiatky minút patrili naďalej jednoznačne dvom ústredným postavám koncertu. Po krátkej rytmickej vyhrávke sa najprv sa spevácky prejavil bubeník Roger Taylor v prekvapivo zaradenej skladbe I’m in Love with My Car (inak, B-strana singlu Bohemian Rhapsody zo 75teho roku), a potom nasledovala asi 10 minútová gitarová exhibícia Briana Maya – a každý, kto sa na jeho Brighton Rock Solo tešil, dostal čo za to. Okrem „klasických“ vyhrávok, dobrevádzaných legendárnym oneskorovacím efektom zaradil Brian do svojho predstavenia aj vyhrávku Chinese Torture z albumu The Miracle, a hlavne perlu zo svojho sólového albumu Back to the Light – inštrumentálku Last Horizont. Táto skladba oplýva pokľudnou náladou, pastva pre uši, a počas koncertu aj pre oči – veľká točiaca sa „diskotéková“ guľa (neviem prečo, ja keď niečo také vidím, vždy si spomeniem na skladbu „žiju si svúj diskopříběh“ :-)) nad gitaristom spolu s množstvom svetla vytvorila pekný efekt, po celej aréne krúžili stovky svetelných „prasiatok“, nádhera.
Po gitarovej smršti ukľudnil atmosféru Roger Taylor skladbou These are the Days of Our Life, ktorá bola jedným z posledných singlov, vydaných za Freddieho života. Absencia Paula Rodgera už bola ale zjavná, jeho dlhá neprítomnosť však naznačovala, že koncert sa blíži k svojmu vyvrcholeniu.

Bohémska rapsódia
Automatom doprevádzaná hitovka Radio Ga Ga bola pre mňa asi

report_158_px4

najslabším miestom koncertu – skladba spolovice odspievaná stále sa na pódiu pohybujúcim Rogerom Taylorom chytila dych a dávny lesk až v momente, keď si Roger sadol tam, kam patrí – za bicie (čím dynamika stúpla o 100%) a opraty, teda lepšie povedané mikrofón chytil do rúk oddýchnutý Paul – to už vytlieskávala notoricky známy refrén celá hala, aj za podpory štyroch svetelných technikov, stojacich na rampe za bicími – na pobavenie prítomných jeden z nich ale vôbec ten základný rytmus nezvládal a zo zásady tlieskal opačne, veď to poznáte, Ein Kessel Buntes, a ideme na prvú :-). Takýto prejav amaterizmu mi ale dosť vadil. No čo už, možno došiel hošan o prémie :-)
Od tejto chvíle ale už všetko fugovalo dobre a až do konca koncertu už dostali priestor len svižnejšie kúsky – najprv odspieval Paul niečo zo svojej tvorby, priznám sa, že tú skladbu nepoznám, ale bola prijatá veľmi dobre (veď ani nešlo o žiadnu uspávanku), nasledovala fantasticky nasvietená Kind of Magic, už spomínaný nášup I Want it All a ako posledná skladba v rámci hlavného bloku nasledoval asi najznámejší zárez od Queenu v hudobnej histórii – Bohemian Rhapsody.
A tu nasledovalo asi najväčšie prekvapenie večera – živú kapelu totižto sprevádzal samotný Freddie Mercury – celú prvú časť songu spolu s klavírnym doprovodom „odohral“ a odspieval zo záznamu, čím Queeni pripravili skutočne veľký emotívny zážitok všetkým prítomnýma Freddiemu zložili vkusnú poctu. Silná záležitosť! Po opernej časti ale už točil stojanom na mikrofón opäť Paul Rodgers a so cťou tento gigant rockovej dospieval.

God Save the Queen
Po odchode kapely do zákulisia prešla Sazka Aréna zaťažkávacou skúškou, keď zaplnené galérie dupotom a piskotom žiadali kapelu o návrat. Hluk kulminoval, a spolu s ňou aj samotný koncert.
Prídavky odpálili hitom Show Must Go On – tu musím ale skonštatovať, že pôvodna spevácka línia sa mi páči viac, publikum bolo ale v takom vare, že na nejakom mojom názore asi vôbec nezáleží. Nasledovná Paulova All Right Now premenila koncert na jednu veľkú párty, táto skladba bola do záverečného setu zvolená naozaj vhodne a predĺžená verzia jej veľmi sedela – ľudia sa bavili, a o to tu celú dobu išlo.
Absolútny záver patril neodmysliteľňe dvojici skladieb We will Rock You a We are the Champions, a to už boli na nohách skutočne všetci.

Koncert, trvajúci presne dve hodiny, myslím si naplnil očakávania fanúšikov, ktorí merali cestu do fantastickej Sazka Arény. Profesionálne zvládnutá akcia, tak po organizačnej, ako aj hudobnej a svetelnej stránke, splnila sen mnohým z nás, ktorí nemali možnosť potrhlú kráľovnú vidieť v plnej sláve a pôvodnom obsadení. Ak mám hovoriť za seba – jednalo sa o jeden z najsilnejších zážitkov, ktoré sa mi na koncerte dostali.

Len jedna otázka zostala visieť vo vzduchu – pčas záverečnej klaňačky cez Brianom rockovo upravenú britskú hymnu God Save the Queen mohli rozjarení fanúšikovia hľadať odpoveď na otázku, či bude show pokračovať a pojde Queen ďalej s Paulom Rodgersom, alebo sa jednalo len o jednorazové turné?

Vzhľadom na formu zúčastnených dúfam, že toto vystúpenie nebolo v našich končinách posledné!

Jiné názory

Přihlašte se pro přidávání vlastních komentářů.

aktuálně

diskuze