Mäsiari fungujú na scéne od roku 1992 a začínali vo štvorici. Od roku 2000 fungujú ako trio a ich zostava sa nezmenila až doteraz. Na konte majú už 4 regulérne nahrávky, jedno demo a jeden split s kapelkou Obliterate. V úvode svojej kariéry sa pohybovali v punkmetalových vodách. Trio využíva najmä hutné riffy, bicie, gitarové sóla a sample. Prosto metal, ktorý sa dá len ťažko zaradiť. Podľa vlastných slov hrajú elektro/hc/crossover. Piaty album vyšiel po troch rokoch a dostal názov Súkromný život bohov. Kapelka si nahrávala všetko sama vo vlastnom štúdiu a na vlastné náklady. Koniec koncov, ako väčšina slovenských formácií. Nahrávka mala vyjsť už na jar tohto roku. Po rôznych komplikáciách, ktoré sprevádzali zvolenské trio (najmä dlhé hľadanie

vydavateľstva) sa im ho podarilo dať do obehu až v októbri. Ujala sa ich česká vydavateľská firma Cecek Records a vydala ho v náklade 600 kusov. Čo bolo, bolo, ich nové dieťa je konečne na svete.
Album obsahuje 7 zbrusu nových skladieb. Súkromný život bohov je výrazne postavený na bubeníckom umení Maya, ktorý určuje tempo skladieb. Je plné gitarových sól, sekaných riffov, hutných refrénov a výborného spevu, o ktorý sa podelil Lubosh s Manďom. Lubosh spieva melodickejšie, Manďo zasa pritlačí na pílu vo vhodnom momente. Album nie je koncepčným dielom. Hlavnou témou nahrávky je domáce násilie páchané na ženách, ktoré je prebrané v piesni Súkromný život bohov. Je to tvrdý obraz niektorých domácností, ale žiaľ aj pravdivý. Piesne otextoval Lubosh a celý je v slovenčine. V minulosti spievali iba v angličtine. Prelom nastal v roku 2000 na albume Insanity and Reality. Tam sa už objavilo pár skladieb v rodnom jazyku. Angličtina úplne vymizla až na aktuálnej nahrávke. Tento krok beriem ako plusový, najmä pre ich ďalší rast a dostupnosti pre slovenských a českých fanúšikov. Obal albumu si zobral na starosť známy slovenský umelec Dušan Daniš. Ten je dosť kontroverzný a v niektorých slovenských periodikách bol cenzurovaný. Daniš však stvárnil dokonale svoje predstavy o téme nahrávky.
Úvod obstará skladba Red Cloud (Makhpiya Luta - príbeh o nepoddajnosti), ktorá je zo začiatku tvorená elektronickými samplami a je

vhodne zaradená na úvod albumu. V Súkromnom živote bohov nájdete plno sekaných riffov, vhodne sa strieda Luboshov frázovaný spev s Manďovým tvrdým. Práve týmto dvom kúskom dominujú Mayove výborné bicie. Skladba Lykantropia je o upírskej tematike a má silný refrén. Už si dokážem predstaviť ako na koncertoch všetci spievajú: „Óooo Lykantropiááá...“. Cestovateľ v čase ponúka zaujímavý, ba priam až vesmírny úvod a záver. Celej piesni dominujú zbesilé a piskľavé gitarové sóla á la Pantera. Óda na bolesť má rytmický refrén, v ktorom dobre vyčnieva Manďov hrubý rev. Jednou z najatmosferickejších skladieb na albume je pieseň Chladný oheň. Celá je v strednom tempe a má vynikajúci text, určite jeden z najlepších kúskov na albume. Záver obstará „veselá“ pesnička s názvom Zradca, ktorá je založená na dobrých gitarových sólach. Jej atmosféra mi pripomína niektoré veselé ruské melódie. Gitarová sóla sú až speedovo-thrashové. Prechody určuje opäť Mayo. Aj keď sa vymyká z kontextu celej nahrávky, chalani opäť ukázali svoju nevyspytateľnosť a vhodne ju zaradili na záver albumu. Skladby sa pohybujú v stopáži od 3:57 min po 6:10 min a Slováci možno mohli porozmýšľať natiahnuť album o nejaké dve skladbičky. To je však len môj skromný názor. Súkromný život bohov by mal poslucháča zaujať keď nie hudbou, tak textami určite.
Zvolenské trio dokázalo, že aj v trojici sa dá narobiť poriadny „rámus“, ktorý má myšlienku, ale najmä hlavu a pätu. Ako máte možnosť vidieť, Mäsiari nie sú žiadny zelenáči, ale už stálica na slovenskej undergroundovej scéne. Za tie roky sa stále zdokonaľujú a pilujú svoje umenie. Nezastavili sa na jednom mieste, ale stále sa snažia vyvíjať. Obdivuhodný je ich entuziasmus a chuť do hudby. Niekedy

sa zamyslím, prečo takto zapálení ľudia pre hudbu majú problém s nájdením vydavateľa. Kapelu však nemožno porovnávať s väčšími metalovými menami, už aj vzhľadom nato, že si všetko nahrali sami. Napriek tomu je zvuk čistý a neznejú ako amatéri z garáže. Uznám, že nie každému musí byť album pochuti, za vypočutie však určite stojí.