Tak, a je to tu! Po roku a pol nový album nekorunovaných kráľov progresívneho metalu - Dream Theater. Osem skladieb, trvajúcich skoro 80 minút, ôsmy album v poradí, s názvom Octavarium.

U Dream Theater sa stalo pravidlom, že každý ďalší album je ladený trochu inak, odlišne, ako ten predchádzajúci. Minulý Train of Thought bol najtvrdším a najmetalovejším počinom kapely, preto sa logicky dalo očakávať, že skĺznu do trochu pokojnejších vôd.

A skutočne sa tak stalo. Je veľmi pravdepodobné, že tá časť ortodoxných fanúšikov, ktorí majú radšej temnejšiu a tvrdšiu tvár tejto progresívnej hydry (albumy Train of Thought a Awake), novinke až na výnimky blahorečiť nebudú. Ale ani naopak - album neskĺzol ani do polohy, v ktorej sa nachádzal iný, asi najkomerčnejší počin v histórii kapely – Falling Into Infinity, kde sa okrem inak vynikajúcich vecí nachádzali napríklad aj tri vyslovene pomalé skladby, čo sa už v histórii viac nezopakovalo.

Aký je teda nový album?

Farebný a rozmanitý! V aktuálnej zostave je štvrtým štúdiovým, a neodpustím si poznámku, ako keby sa chalani snažili dať dohromady tie najlepšie stránky všetkých doterajších spoločných diel. V troch skladbách tu zaznieva symfonickosť druhého CD z dvojalbumu Six Digrees of Inner Turbulence (v dvoch prípaoch dokonca podporená živými slákmi), nájdeme tu tvrdosť už spomínaného Train of Thought, aj melodickosť podľa mňa vrcholového dielka Metropolis pt 2: Scenes from a Memory. Ale aby ste si nemysleli, že kapela stavia len na niečom, čo tu už bolo (aj keď niekedy som sa tomuto pocitu nevyhol) – nachádza sa tu aj niekoľko prekvapivých prvkov, zjavne ovplynených art-rockovou scénou, či dokonca súčastnými interpretmi (konkrétne Neal Morse – dlhoročná spolupráca s bubeníkom kapely je tu v jednom prípade zjavná a čitateľná).
Poďme ale pekne po poriadku:
The Root of All Evil - skladba pokračujúca tam, kde skončila This Dying Soul z predchádzajúceho albumu. Tento "cyklus" je celkovo zaujímavý - začal sa už skladbou The Glass Prison z prvého CD Six Digrees of Inner Turbulence, a tu ide zatiaľ o tretí diel. Tradíciám zostáva skladba verná - ide o porciu tvrdšieho prevedenia aj s priamymi citáciami predchádzajúceho dielu, aj keď k dvom spomínaným predchodcom jej chýba väčší dôraz.
The Answer Lies Within - po dvoch albumoch opäť reprezentatívny slaďák. Orchestrálne podfarbená skladba, ale nijak extra nevybočujúca z radu. Príjemné počúvanie.
These Walls - takto vyzerá jemnejší progrock roku 2005. Rudessove klávesy tu dostávajú konečne trochu viac priestoru. These Walls sa dopredu moc nenáhli, ale stredné tempo vôbec nenutí, zvlášť nie v týchto aranžmánoch. Pre mňa prvý vrchol albumu, najmä ku koncu skladba pekne graduje.
I Walk Beside You - tak toto sa dalo čakať!! Príjemná, nekomplikovaná, jednoduchšia a šlapavá rocková záležitosť. Možno jej vyčítať prvoplánovosť, ale ak sa z tohoto albumu má niečo objaviť v rádiách, môže to byť práve táto skladba. Mne osobne pripomína staršie U2. So svojimi štyri a pol minútami ide zároveň o najkratšiu skladbu albumu.
Panic Attack - bublanie na base odpáli najväčšiu divočinu albumu. Skladba vo svojej tvrdosti v ničom nezaostáva za duchom predposledného albumu, avšak klávesové medzihry v sebe nezaprú odkaz na melodickejšíe časy Scenes from a Memory. Opäť sa k slovu dostávajú viac aj klávesy, čo nemôžem inak, ako oceniť. Zvlášť sólové výstupy sú výborné.
Never Enough - opäť veľmi "farebná" záležitosť. Celkovo na albume platí, že je produkovaný omnoho otvorenejšie, ako ten predchádzajúci, ktorý sledoval jasne metalový koncept. Skladba je melodická, s pekne stavaným refrénom, a s nezvyčajnými (do tejto doby) registrami klávesových nástrojov.
Pravý vrchol albumu tvoria posledné dva zárezy. Vyše desaťminútová Sacrified Sons stavia na postupnej gradácii, začína vo veľmi pokľudnom tempe (zaváňajúcom 70tym rokmi), ktoré postupne naberá na otáčkach. Prínos živých sláčikov je tu obrovský, atmosféra skladby sa dá priam krájať. To, čo prvé dve minúty pripomína slaďák, ďalšie dve symfonizujúci muzikál sa razom mení po basovom intermezze na pravé predstavenie Divadla Snov - dramaticky podfarbené klávesovo-gitarové sóla sa postupom času menia na pravý symfonický, divokými bicími podfarbený armageddon. Aj keď záver trochu pripomína skladbu Finally Free spred šiestich rokov, ide skutočne o skvelú ochutnávku pred záverečnou porciou originality!
Octavarium. Titulná, 24 minút trvajúca suita z polovice napáchnutá art rockom. Nálada tohoto opusu sa mi ťažko popisuje - možno trochu zjednodušujúco ale uvediem, že takto nejako by mohli znieť rockovejší Pink Floyd, trochu skrížení so staršími Spock’s Beard. Obrovské kľudnejšie plochy striedajú dynamickejšie časti, Rudess opäť ukáže pár nových zvukov a farieb svojho klávesového šamanstva, ale len na to, aby mu Petrucci (gitary) o chvíľu nezostal nič dlžný. Všetko je postavené na presnom rytmickom základe - Portnoy (bicie) sa v tomto prípade dlho drží skôr vzadu. Nič nevytŕča, nič nechýba. Skladba je v nádherom súlade, a všetky jej časti do seba zapadajú. Zhruba od 13tej minúty sa ale pokľudné tempo začína meniť - najprv klávesové sólo ako vystrihnuté z niektorého albumu od Transatlantic, ktoré však rýchlo prerastie v pravú progrockovú smršť - tentokrát je ale disharmónií pomenej, všetko je pekne melodické a upravené. Vôbec to ale nie je na škodu! Octavarium vrcholí asi päť minút pred koncom v zbesilom finále, po ktorom nasleduje Morseovské orchestrálne uvoľnenie, ktoré si páni už vyskúšali v minulosti v skladbe Losing Time - Grand Finale. Celkovo ale skladbu vysoko oceňujem - aj v rámci DT tvorby ide o posun.

Celkový dojem z albumu je vysoko pozitívny. Možno nejde o tak zásadné dielo, akým boli v minulosti Images & Words, alebo už spomínané Metropolis pt. 2: Scenes from a Memory, ale oproti predchádzajúcemu albumu ide o zreteľný posun k omnoho väčšej rozmanitosti a otvorenosti. Popri dvoch komerčnejších skladbách ponúka aj niekoľko slušných strednetempových zárezov, jednu úplnú divočinu a dve excelentné dlhostopážne etudy, za ktoré sa nebudú hanbiť ani za niekoľko rokov.

Ostáva len odhadovať - akým smerom pôjde divadlo snov ďalej?