Prvým albumom, ktorý som od švédskych Pain Of Salvation počul bol One Hour… myslím z 99eho roku, ktorý som otočil asi tri krát, ale keďže ma nijak extra neoslovil, zapadol do zabudnutia.

Danielova účasť na projekte Transatlantic, ako aj spolupracá s The Flower Kings plus neutíchajúce inetové diskusie o najnovšom dielku Be ma vyprovokovali zadovážiť si tento počin a zhodnotiť ho. A s od-stupom to hodnotím ako výborny nápad, pretože Daniel Gildenlow a v podstate celá kapela sú rozhodne ľudia s otvore-nými očami (a ušami :)), schopní vývoja. Posun od spomínaného pred-chádzajúceho albumu je obrovský. Po každej stránke - či už koncep-ciou námetu, aranžérsky, hudobne.

Ďalej pretože tento album je neuveriteľne farebný. Ak sa niekomu nepáčia inštrumentálne vyhrávky, ktoré postrádajú klasickú stavbu skladby, ak to na niekoho pôsobí ako "vata", alebo zbytočnosť - potom asi ťažko môže preniknúť do tajov tohoto (ale nielen tohoto) koncepčného, farebného, nezakomplexovaného a pôsobivého sveta.

Od úvodnej I Am ma pôsobivá atmosféra tohoto opusu (ktorá prináša snáť od klavírnych vyhrávok, cez severské etno až po klasickejšiu tvrdšiu tvorbu) chytila tak povediac za pačesy, a nepustila ani po skončení - málokedy sa mi stáva, že pri prvom počúvaní albumu sa pristihnem pri pocite, že sa teším na ďalšiu skladbu, lebo neviem, čo bude obsahovať, ako bude vyzerať, a hlavne preto, že predchadzajúce vypočuté veci boli jednoducho vynikajúce.

Tento album by som odporúčal každému priaznivcovi nielen progresívnej muziky, ale každému, kto je schopný otvoriť uši trochu mnohoznačnejšej muzičke, a popri tom možno aj trochu pouvažovať nad zmyslom textov, ktoré príbeh prináša.