Osemnásty september bol deň, kedy vydali svoj 6. štúdiový album fínsky melodici Sonata Arctica. Na nahrávku s názvom The Days of Grays sa tešilo mnoho ich fanúšikov. Otázkou však ostáva, čo ich priaznivci od nej očakávali a či album ich očakávania naplnil.
Celý album je v strednom tempe, podobne ako jeho predchodca Unia.

Partia okolo charizmatického lídra Tonyho Kakka pokračuje presne tam, kde skončila na predošlom albume. Akurát s tým rozdielom, že na The Days of Grays sú bombastickejšie aranžmá, album je progresívnejší a orchestrálnejší než jeho predchodca. Dopredu však treba upozorniť fanúšikov rannej tvorby, že od aktuálneho albumu nemôžu čakať speedové vypaľovačky, ktoré posadia na riť. Posun vpred je pochopiteľný a v neposlednom rade aj prirodzený. Na aktuálnom albume však chýbajú rýchle skladby typu Weballergy a Black Sheep. Sám Kakko sa vyjadril pre médiá, že k starým skladbám sa už nevrátia, do budúcnosti chcú tvoriť ešte viac progresívnejšie, orchestrálnejšie a stále sa posúvajú ďalej.
Nahrávku otvára inštrumentálka Everything Fades to Gray. Po nej nasleduje skladba v strednom tempe s názvom Deathaura. Pôvodne sa mal album fínskeho kvintenta volať práve ako táto skladba, no nakoniec sa takNový album Sonaty Arcticy zrejme rozdelí fanúšikov na dva tábory.nestalo. V piesni okrem Tonyho počuť aj veľmi príjemný ženský vokál. Tento hlas patrí fínskej speváčke Johanne Kurkela. Jej hlas sa vhodne dopĺňa s Tonyho a je príjemným oživením pesničky. Speváčku počuť spievať ešte v No Dream Can Heal a Broken Heart. Jednou z najlepších skladieb na albume je Flag in the Ground, ktorý vyšiel aj ako singel. Od úvodu pesničky sa zdá, že sa už rozbehne v speedové besnenie, avšak nestane sa tak. Možno práve preto má táto skladba svoje čaro a je jasné, prečo si ju Kakkovci vybrali ako singel. Za výraznejšiu zmienku stojí ešte pieseň Zeroes, ktorá má správne tempo, prekrývané gitarovými riffmy. Záver albumu obstará pieseň, ktorá otvárala celý album, avšak v plnej verzii a zo spevom. Je príjemné sledovať rozdiely v inštrumentálnej a klasickej verzii.
Celkový dojem z albumu je dosť rozporuplný. Kapela sa rozhodla staviť kartu na orchestrálne prvky a ako vždy na klávesové partie. Nuž, musíme si zvyknúť, toto je Sonata Arctica made in 2009. Autorom hudby je vo všetkých prípadoch ústredná

postava kapely Tony Kakko. Na klasickom albume je 12 skladieb. Na limitovanej edícii je skladba In the Dark, v americkej a japonskej verzii sú tiež bonusové piesne, navyše v japonskej verzii je aj bonusové live CD so šiestimi piesňami. Album vychádza aj s bonusovým CD, kde je sedem skladieb nahraných v orchestrálnej verzii. Mňa album doslova sklamal, čo treba uznať je neustále sa zlepšujúci spev Tonyho Kakka. Už keď vás bude nudiť hudba (tak ako mňa), aspoň vďaka jeho výkonu dokážete album počúvať do konca.
Posun kapely je evidentný, neviem však či aj stráviteľný. Viacerí si mysleli, že Unia bola zo strany skupiny iba pokus byť progresívnejší. The Days of Grays však dokázal, že to náhoda nebola. Sonata Arctica je už niekde inde, ako bola na počiatku svojej kariéry. Je to chválihodné, avšak viacerí speedoví fanúšikovia týchto severanov asi po počutí album zavrhnú. Sám mám rozpačité pocity po viacerých počutiach tejto novinky. Komu nová Sonata nevonia, má našťastie stále na výber. Ak máte chuť na rannú tvorbu Sonaty Arcticy a ranných Stratovarius, nenechajte si ujsť príležitosť vypočuť projekt bývalého člena Sonaty Janiho Liimatainena a jeho projekt Cain's Offering. Zaujímavosťou je, že s albumom mu pomáhal aj Tony Kakko. Za mikrofónom sa v

skvelej forme predstavil samotný Toni Kotipelto. Takže, kto je sklamaný z novej Sonaty, hor sa počúvať Cain's Offering. Urobil som to tak aj ja.