Islandskí post-metaloví kovboji SÓLSTAFIR sa v posledných rokoch poriadne vyšvihli. Na kvalitné nahrávky bohatý rok 2014 priniesol prelomový, zasnený, najmä však ich najmäkší album Ótta a práve nemu malo byť venované aktuálne európske turné. Keďže poslednou zastávkou bola Praha, 22.5. sme v priestoroch multižánrového klubu Palác Akropolis nesmeli chýbať.

Tryggvasonovcov som zatiaľ v klube videl len ako support, dnes oni sami žiaden ani nepotrebovali. Večer bol venovaný len im a začal sa takmer na minútu presne - len pár sekúnd po 19:30. Islanďania okrem tradične "iba session" bicmana avizovali špeciálnych hostí v podobe sláčikového kvarteta a keyboardov. Tak sa aj stalo. Za zvukov inštrumentálky Náttfari, ktorá dnes poslúžila ako intro, postupne prichádza na stejdž dovedna deväť muzikantov.

Setlist sa mal skladať z dvoch častí, pričom tá prvá bola venovaná spomínanej aktuálnej doske Ótta. Prelomové dielo islandských náladotvorcov zaznelo podľa očakávania celé, hoci jednotlivé tracky nešli po poradí. Kapela to odpálila s Dagmál, čo publikum rešpektovalo a od prvých momentov reagovalo nadšene.

Aðalbjörn Tryggvason prišiel bez klobúka, s vlasmi zapnutými v gumičke, v úvode sa ako správny frontman chopil len mikrofónu a gitaru pridal až po chvíli. Jeho verný kolega Sæþór Maríus Sæþórsson hrá doprovody i niektoré sóla, na druhú skladbu Ótta si dokonca priniesol banjo. Svavar Austman s neprehliadnuteľnými copíkmi prepletá prstami ostošesť a rytmickú zložku zozadu kontroluje síce hosťujúci, no predsalen živý bubeník. Spomínané sláčiky krásne dotvárali atmosféru jednotlivých songov a kým uši najvýraznejšie započuli husle, oči spočinuli najmä na sympatickej čelistke v gothickom outfite. Tá, hoci svoj nástroj objímala posediačky, sa nebála občas aj mierne zaheadbangovať. Pre mňa najväčším lákadlom spomedzi hostí bol klávesák Martin Powell (ex-My Dying Bride, ex-Cradle Of Filth), ktorý medzi Islanďanov skvele zapadol a vedel by som si ho predstaviť ako stáleho člena.

Rozoberať kompozíciu jednotlivých piesní by bolo nadlho (a tento článok nemá byť recenziou na posledné CD ostrovanov), v útrobách klubu však vynikla jednak melanchólia sršiaca z post-metalovej, resp. post-rockovej hudby, ale v mnohých prípadoch aj dychberúca gradácia, napr. pri klipovke Lágnætti. Aðalbjörn sa po úvodných troch kúskoch nezabudol publiku prihovoriť a bolo vidieť, akú má z návratu do Prahy radosť. Nezabudol spomenúť minuloročný Brutal Assault a celkovo výborná komunikácia dotvárala pauzy medzi famózne prepracovanými skladbami plných kvalitných inštrumentálnych výkonov. Ani sme sa nenazdali a prvá časť setu je na konci. Nasleduje avizovaná 15minútová prestávka, v rámci ktorej sme mohli vzhliadnuť ukážku z pre nás neznámeho filmu Hrafninn flýgur, mnohí však tento čas zvolili na vydýchanie sa mimo sály klubu.

 Setlist číslo dva začína okamžite, kapela sa vracia v oklieštenej zostave a pokračuje s Djákninn. V tejto časti sa teda hrá zo staršej tvorby, avšak pozor - návrat do časov blackmetalových nečakajte! SÓLSTAFIR vedia, čo ich dnešní poslucháči zvládnu a držia sa čistých vokálov. Zazneli po tri kúsky zo Svartir Sandar i Köld – energia sa tak striedala s melanchóliou. Zvláštny moment nastal pri uvedení piesne Necrologue, kde sa Aðalbjörn rozhovoril o depresii a spomienke, ako im kedysi zomrel nemenovaný kamarát, načož mu skomponovali túto skladbu. To len umocnilo dojem z jej živého prevedenia, keďže ju naživo hrajú prvýkrát až na tomto tour.

Každá väčšia kapela má svoj „signature song“ - u SÓLSTAFIR je to emotívna Fjara. Publikum je spokojné a keď si pre nezrozumiteľnú reč nemôže s kapelou zapievať jednotlivé slová, v závere si svojimi hlasivkami strihlo aspoň ústrednú melódiu. Vynikajúci zvuk i svetlá, radosť i dojatie, melanchólia i dobrá naláda - to všetko bolo súčasťou jedinečného večera a aby dnešné hviezdy nenarušili úžasne vygradovanú atmosféru, rozhodli sa neodchádzať do backstage a nenechať nás čakať na prídavok, ale ho po úprimných slovách vďaky rovno aj spustili. Išlo o Goddess of the Ages, jedno z ich najdlhších diel a pre dnešok veľmi vhodný záver. Keď po grandióznom konci a nekonečných klaňačkách napokon všetci protagonisti zišli z pódia, bolo presne 21:59, takže aj z časového hľadiska všetko šlapalo tak, ako malo.

SÓLSTAFIR si lepší záver turné snáď nemohli želať. Nezabudnuteľný večer obstarala jednak ich fenomenálna živá show, najmä však vrúcne prijatie od česko-slovenských fans. Tých sa dnes na mieste činu zišlo takmer 700, dostali celého Óttu a Fjaru k tomu za ženu, odchádzali domov spokojní, mnohí z nich odfotení s členmi kapely a ja konštatujem, že tu mám vážneho adepta na klubový koncert roka.