Na svoje pomery nezvyčajne krátky album (56 minút) vyprodukoval v priebehu roka 2005 americký progrockový multiinštrumentalista Neal Morse. Aký je v porovnaní s

dvomi svojimi predchodcami (2003 - Testimony, 2004 - One)?
Zdá sa, že sa Mr. Morse poučil z minulosti a vyvaroval sa jednak z niekedy prílišnej rozvláčnosti prvého, a občasnej nevyrovnanosti druhého menovaného samostatného albumu (po odchode zo Spock`s Beard).
Nový album je v prvom rade pefektne kompaktným celkom, v najlepších momentoch silne evokujúcim tvorbu Transatlantic a neskorších Spock`s Beard (album Snow) - je zrejmé, že oproti One je ? jednoznačne koncepčným dielom aj po hudobnej, nielen textovej (opäť kresťansky orientovanej) stránke.
Albumu veľmi pomohla aj účasť hostí - okrem overeného Micka Portnoya a basáka Randyho Georga sú posilami gitaristi Alan Morse (Nealov brat, gitarista SB), Roine Stolt (The Flower Kings - tak isto overená spolupráca z čias Transatlantic) a Steve Hackett, starý preborník klasickej zostavy Genesis. Okrem nich sa blysne aj klávesový mág Jordan Rudess - a keď si vypočujete sedemminútovú In the Fire, určite mi dáte za pravdu, že títo hostia výrazne prispeli k celkovému feelingu celého albumu.
Spočítané a zrátané - oproti One chápem nový album ako posun správnym smerom, smerom k tomu, čo Mr. Morse ovláda dokonale - k spevavým a melodickým progrockovým veciam, okoreneným hutným hudobníckym kumštom

zúčastnených muzikantov.