O tom, že Barnes má trochu menej súdnosti než je normou, už dávno vieme od časov, kedy sa rozhodol sprasiť v rámci kolekcie Graveyard Classics rockové a heavymetalové klasiky a akoby to nestačilo, nakoniec celý album Back in Black od AC/DC (s tým množstvom trávy, čo zhúli, mu to muselo určite pripadať ako dobrý nápad). Ale ono to furt nestačilo a ďalšie dva diely tejto žaloby hodnej katastrofy nenechali na seba čakať, ta posledná vyšla len prednedávnom. V rámci personálnych rošád, ktoré sú v SFU na bežnom poriadku od roku 2011, sa rozlúčil aj posledný člen klasickej zostavy, gitarista Steve Swanson a nový album vznikal v trojici Barnes (chropot, kvíkanie, uvoľňovanie zvieračov), Hughell (basa, gitara), Pitruzzella (bície).

A teraz sa dostávame k tomu hlavnému – hudbe samotnej. Nebudem skrývať, že mimo klasiky Maximum Violence a Arnoldovského Undead považujem hudbu SFU za prevarenú deathmetalovú nudu a aj keď je na Torment badateľný posun smerom ku mierne technickému razeniu namiesto tradične primitívnej stavby skladieb, problémy sú hneď dva – za A.) skalným fandom kapely to skrátka neznie ako klasickí SFU, B.) Ameriku tým zrovna Chris Barnes neobjavil. Nový album neznie ani originálne, ani nemá logickú náväznosť na katalóg SFU a jediný aspekt ich zvuku/ tvorby, čo som mal rád, t.j. brutálna špinavosť, tu je nahradená až moc učesanou a uhľadenou produkciou.

Inač je naoko všetko v poriadku. Jeff Hughell je určite šikovný inštrumentalista a Pitruzzellovi to sype. Spolu vedia nahodiť smrtiace blastbeaty, ale aj groovom obohatené stredné pasáže či zvrátené perverzné melódie. Prúser je v tom, že to po pár minútach upadá do ťažkej monotónnosti, za čo môže absencia akejkoľvek gitarovej nápaditosti, ktorú napríklad na Undead obstaral Rob Arnold (ex-Chimaira). Je to všetko skrátka riff-o-rama na jednej vlnovej dĺžke a ak sa pristihnete, že si po skončení albumu pamätáte aspoň jeden riff, jeden scream či akýkoľvek vyčnievajúci moment, tak Vám gratulujem. Mne sa to nepodarilo. Skladby tu nenájdete, len spleť riffov bez rozmyslu, ľadu či skladu. A ak tu aj skladby sú, jedna je na nerozoznanie od druhej. Žiadna pecka typu Frozen at The Moment Of Death sa tu skrátka nenachádza, ale čo je horšie, nič sa k nej nepribližuje ani len z 50tich percent. Áno, jeden si môže povedať, že SFU nemusím, a keď nahrajú niečo iné, tak ani to sa večne nespokojnému recenzentovi nepáči. Zatiaľ čo som však SFU v minulosti vyčítal akúsi tvorivú prostoduchosť, tak teraz akoby Barnes a spol. nabehli na opačný extrém, ale bez dobrých nápadov. Torment len chladne odsype, nepohne s Vami, ale za to jednu vec robí spoľahlivo – nudí. Čo tam potom, že z času na čas nahrávku oživí Hughellová 6 strunová basa, na hrací čas blížiaci sa k hranici 50 minút to je skrátka príšerne málo. Barnesov prejav sa za tie roky nijak nezmenil, naopak je rovnako jednotvárny a nijak hudbu neobohacuje.

Záverom jeden ani nevie, čo by povedal – kapela sa odvracia od svojho klasického kroch´n´rollu (od Haunted až po Commandment), čo by aj potešilo, keby výsledok neznel ako tuctový nenápaditý technický death metal, akých sú dnes na tisíííííce. Snaď to toho Jacka Owena (ex-Cannibal Corpse) bude baviť hrať. Idem si napraviť chuť silným krvácaním.

Recenzia aj na https://martinjavorek.blog.sme.sk/c/465131/six-feet-under-torment-2017.html