Akoby nestačilo, že roku 2012 potvrdil Tommy Victor úspešnú revitalizáciu Prong silným comebackom v podobe placky Carved Into Stone, o dva roky spečatil životnú formu ešte lepším Ruining Lives, minulý rok to bola jubilejná desiata placka X – No Absolutes, čo mi okupovala uši a tohto roku prichádza Zero Days. Niekto tu zjavne nespí na vavrínoch a tvrdo maká. Aj s päťdesiatkou v spätnom zrkadle Tommy Victor nevykazuje známky spomaľovania a ako chlapík, ktorý celý svoj život podriadil tomu, aby sa mohol živiť tým, čo ho baví, hýčka svojich fans čoraz lepšími nahrávkami. Podľa vlastných slov žije vo veľmi skromných pomeroch, vraj má dokonca len prenajatú izbu v dome, čo mu dostatočne eliminuje životné náklady na to, aby si mohol zarábať hudbou na živobytie. V podstate tu platí slogan zo Svěrákovho filmu Kolja,t.j. „keď sa chceš živiť hudbou, nezakladaj si rodinu“ (alebo tak nejak to bolo).

Priznám sa, najprv som ostal trochu zaskočený tým, že Prong nadviažu na vlaňajší parádny album X – No Absolutes už tento rok. Hudobný svet je plný príkladov, kedy sa neoplatilo dojiť úspech dobrého albumu uponáhľaným nástupcom (napr. Fear Factory, konkrétne album Transgression), ale nájdu sa aj príklady, kedy sa takéto obavy prvým vypočutím nového materiálu rozplynú na prach (Napalm Death). Po intenzívnom posluchu Zero Days môžem bez preháňania skonštatovať, že Prong patria do druhej skupiny a nielen to... oni sa ešte zlepšujú.

Či už je to úvodná thrashmetalová vypaľovačka However It May End, kde Tommy zúrivo cedí text počas brutálnej slohy a kde mu, ako aj počas celej hracej doby albumu, perfektne sekunduje mladé bubenícke eso Art Cruz. Dúfam že si ho Tommy v kapele udrží čo najdlhšie. Devastujúcim riffom začína titulná vec Zero Days, aby si následne Tommy pretrénoval aj svoj melodický prejav. To všetko sa deje pod moderne znejúcou thrashovou taktovkou a príde aj na typické gitarové sólo. Na old school HC dá spočiatku spomenúť Off The Grid, aby skladba následne prekvapila rozšafným melodickým refrénom, čo možno spočiatku pôsobí ako nasilu zlepené, avšak postupne začne znieť čoraz prirodzenejšie. Hitový potenciál Prong tu zastupuje prvý singel Divide And Conquer. Túto polohu kapely mám veľmi rád, Tommy má pre takéto skladby skrátka cit, melodika je nákazlivá, ale nie vtieravá a skladba neskutočne živá. Forced Into Tolerance je vysokorýchlostná nálož zúrivého thrashu, textovo vypovedajúca o dnešnej dobe, kde intolerancia nie je tolerovaná, kde „nerovnosť je na vzostupe“ a ľudia „existuju v iracionalite“.  V skratke, odkaz skladby si interpretujem tak, že to, že niečo tolerujete, ešte neznamená, že Vás to nemôže ani srať. Vysoko nastavenú latku nepodlieza ani Interbeing, kde Tommy za sprievodu ostrého riffu frázuje ako Jaz Coleman z Killing Joke. Spevavejšiu stránku kapely prezentuje Blood Out Of Stone, ktorá dá spomenúť na časy albumu Rude Awakening, zatiaľ čo Operation Of The Moral Law je opäť thrashové inferno s intenzitou, akú môžu Prong závidieť omnoho väčšie a zásadnejšie mená spadajúce do tejto žánrovej škatuľky.

Mojou srdcovkou je odľahčená Whispers – znie akoby sa Killing Joke z obdobia albumov Night Time či Brighter Than A Thousand Suns pokúsili zabrnkať na metalovú strunu. Vyzdvihnem ešte veľmi vydarený refrén v rámci Tommyho vokálnych schopností. S gitarami podladenými do Zetka a v strednom skákavom tempe na nás vyskočí Self Righteous Indignation. Tento pokus kapele veľmi svedčí a pridávam ešte plus za chuť stále skúšať nové veci. Rulers Of The Collective je zase raz fantastická metalová hitovka, akú vie zložiť len Tommy. A to bez toho, aby to vo výsledku vyznelo ako prvoplánový atak na vyššie hudobné priečky, o ktoré Prong aj tak už záujem nemajú. Hudbu skladajú pre svojích fans a ostatní ich môžu (citujem) „bozať v riť“.

Ducha Killing Joke vyvolávajú ďalšie vydarené, groovom po okraj naplnené položky Compulsive Future Projection a Wasting Of The Dawn. Tvrdosť, ktorá nezabúda na melodiku a naopak.

Prong sa pre mňa postupne stávajú stabilným a spoľahlivým bodom. T.j. ak má akákoľvek z mojich obľúbených kapiel svojím novým albumom náhodou nepresvedčí a toho istého roku má vyjsť nový Prong, je viac ako isté, že sklamaný dlho neostanem.