Sú albumy, ktoré vás chytia na prvé vypočutie. Sú albumy, ktoré potrebujete vypočuť viackrát, aby ste podľahli ich čaru. Sú však aj albumy, ktorým sa to nepodarí ani na viacnásobný pokus. A takým je aj najnovší počin fínsko - nemecko - švédskych Stratovarius.
Vlajková loď severskej odnože rýchleho a veselého "tekvicoidného" metalu - kapela

Stratovarius - vydala v týchto dňoch svoj už 11-ty album, ktorého zrod predchád-zali mno-hé perso-nálne a osobnost-né pro-blémy. Mozog a strojca úspechu kapely - takmer výhradný skladateľ hudby - gitarista Timmo Tolkki sa dlhé roky potácal niekde na pokraji šialenstva, na hranici medzi dňom a nocou, a podľa vyjadrení niektorých zainteresovaných je zázrak, že jeho maniodepresívne stavy neskončili nešťastím. Celá psychická ne/pohoda sa samozrejme prejavila na vzťahoch vnútri kapely, ktorá sa už dlhšie potácala nad priepasťou a hrozba rozpadu bola dlho aktuálna. Takto pred rokom kapela končila svoju činnosť a absolvovala rozlúčkové turné v pôvodnom zložení. Lenže…
Medzitým Mr. Tolkki podstúpil liečbu, a zdá sa, že minimálne dočasne úspešnú.

Keď vyplynulo na povrch, že za nepristojnosťami stojí duševná choroba, rozhádaná kapela sa dokázala za svojho lídra postaviť, a pripraviť album, ktorým odštartovali nový začiatok. Aspoň podľa ich slov. Obávam sa ale, že mnoho fanúšikov zostane prekvapených, a minimálne toľko isto aj sklamaných.
Pretože album, nazvaný príznačne a jednoducho Stratovarius, sa prudko odkláňa od línie, razenej posledných desať rokov. Kapela, ktorá sa preslávila hlavne ultrarýchlymi dvojkopákovými "vypalovákmi" prichádza s kožou na trh s kolekciou deviatich skladieb, z ktorých ani jedna neprekročí stredné tempo. Základné esencie hudby tak typickej pre týchto dlhovlasých pánov zostávajú zachovalé - spevák Timo Kotipelto stále spieva ako malý boh (aj keď už výšky citeľne krotí - to bol ale asi zámer produkcie), melodické postupy zostávajú v platnosti, produkcia vyprodukovala hutný zvuk - ale raz darmo, skladateľský génius v tomto prípade nestačí na devať zárezov, odohrávajúcich sa viac-menej v rovnakom tempe. Na prvé počutie sa ma jednoducho po piatej skladbe zmocnila nuda, a neopustila ma až do poslednej skladby. Chlapi sa tentokrat vzdali cennej devízy v podobe striedania temp, a je to veľká škoda.
Prvá skladba Maniac Dance prekvapí, ale neurazí svojím moderným hard-rockovým obalom, a spočiatku je aj prísľubom progresivity, ktorá však v priebehu

nasledujú-cich de-siatok minút postup-ne vypr-cháva. Druhá Fight!!! je klasikou a zniesla by zaradenie na ktoromkoľvek predchádzajúcom albume. Tu sa však pomerne dobrý pocit rozplynie už pri tretej Just Carry On, ktorá mi príde veľmi prvoplánová. Pravdu povediac - nemá význam rozoberať všetky skladby, pretože by som sa opakoval. Z celého albumu ešte musím vyzdvihnúť svetlé okamihy v skladbe Gotterdammerung (Zenith of Power) , celkom ujde aj inak nie moc originálna pomalá záležitosť The Land of Ice and Snow.
Celkovo ale z albumu až príliž cítiť podmienky, v akých vznikal (stačí si pustiť dlhú Back to Madness), a aj keď nepochybujem, že svojich priaznivcov si nájde, a že Stratovarius očakávajú plné haly pri najbližšej koncertnej šnúre - ja si radšej pustím predchádzajúci dvojdielny album Elements, ktorý vznikali podľa slov kapely vo vzťahovo veľmi ťažkých a vypätých podmienkach, ale ktorý je pre moje ucho omnoho dokonalejší, a budem čakať, či aj druhý začiatok bude znamenať zvyšovanie kvality od albumu k albumu, ako tomu bolo počas kariéry kapely v rokoch 1989 - 2003.
Dovidenia v decembri na koncerte v Zlíne.