Čo je samo o sebe super, i keď nie každému musí vyhovovať cesta, ktorú si títo Francúzi zvolili. Pamätám si ešte veľmi dobre Euroblast 2011, kde na vrchole djentovej vlny a s vtedy aktuálnym debutom Februus Uneven Structure doslova rozbili malú sálu jedného kolínskeho klubu. Dosť som ich vtedy žral a Februus sa pre mňa stal soundtrackom onej jesene 2011. Dnes tomu tak určite nie je, album skúškou času neobstál – má síce brutálne nákazlivú atmosféru a podmanivosť, ale čo tam potom, keď wow efekt vydrží len prvé tri skladby a zbytok je omieľanie toho istého.

6 rokov od debutu sa pokúsili US svojím fanúšikom skrátiť reedíciou prvého EP 8 s pridanými melodickými vokálmi od speváka Matthieu Romarina a na rovinu, na La Partition je táto dlhá odmlka poznať. Aspoň po stránke inštrumentálnej. Ubralo sa na nekonečných ambientných gitarách (tzv. teror z dozvukovej komory), čo je prvok, ktorým svoju hudbu úmyselne presýtila už nejedna djentová kapela a US sa miesto toho radšej sústredia na viac "tradičnejšie" gitarové aranžmány. Samozrejme nechýbajú všelijako pokrútené rytmy, našťastie však nehrajú samoúčelne prvé husle. US sú na novinke menej bombastickí a nesnažia sa ohúriť hneď na prvý dojem, pochváliť musím omnoho nápaditejšiu gitarovú prácu, no a bicie sú klasicky z iného sveta, čo je pre tento subžáner viac menej štandard. Oproti debutu sú US dynamickejší, objavnejší a s nemalou ambíciou neostať uväznení v djentovej škatuľke. Prichádza na gitarové harmónie, dokonca aj na nie zrovna technicky dych berúce, ale zato hudbu príjemne osviežujúce rozťahané sóla, vyskytujúce sa skôr v uvoľnenejších pasážach. V tomto aspekte nemám novým US čo vytknúť – práca inštrumentalistov sa v mnohých častiach novej kolekcie pohybuje smerom nadol od najhrubších gitarových strún a ten dlhý time-out od debutu priniesol svoje ovocie. US bavia a nenudia a to na ploche celého albumu. Menej megalomanskí, ale zato uveriteľnejší a živší. Ale ak ste si už všimli hodnotenie, kuleha tu je.

A tou kulehou je spev. Matthieu Romarin skrátka nemá na to, aby dodal potrebnú pridanú hodnotu k tak silnej kolekcií. Tam kde hudba ide pomaly explodovať, on si stále ide jednu a tú istú pesničku, bez vrcholov, bez pádov, v jednej rovnej čiare bez potrebného drajvu... a drajv takáto hudba potrebuje k tomu, aby strhla na všetkých frontoch. Popritom technicky nejde jeho prejavu čo vytknúť a na vlastnej uši som sa presvedčil, že to všetko vie dať aj naživo – ale zatiaľ čo pri Februus jeho hlas hudbe vyhovoval, pri La Partition mám dojem, že iba on sa ako jediný nepohol z miesta, nehovoriac o tom, že niekde v hlave mi počas počúvania novinky furt vŕtal chrobák, čo by s touto hudbou dokázal spraviť taký Daniel De Jongh (Textures, teda čoskoro ex-Textures). Neviem si pomôcť, perfektne odmakaná hudba dosť často schádza práve kvôli Romarinovmu spevu do monotónnejšej šede, ale aby som len nekritizoval, tak taká hrôza ako napríklad uši trhajúce kvílenie Spencera Sotela (Periphery) to ani zďaleka nie je a napríklad v takej pokojnejšej Incube ma vcelku prekvapil mudvaynevským úvodom a v tretej minúte skladby to celé dokonca naberá takmer pop-rockový nádych.

Novinka US je vydareným krokom vpred, ktorému by som dal s pokojným srdcom 90 percent, keby spev bol rovnako nápaditý ako hudba a neskĺzal len do dvoch obligátnych polôh. Takže poctivých 75.