Títo Amíci sa už od zhodenia bomby, akou bol roku 2005 debutový dvojalbum Galilean Satellites, zapísali tučným písmom do výkladnej skrine post-metalu a zatiaľ čo nasledujúce nahrávky stále ponúkali vysoký štandard, ten „wow“ efekt, ktorý spôsobil debut, už neprišiel. Prichádza teda na Utopioid? Nie. To nič nemení na fakte, že nový album skúša niečo iné a v tvorbe kapely dosiaľ nie tak naplno rozvinuté. Plná koncentrácia na melódie a ústup od expresívneho revu Michaela Arminea v prospech melodického prejavu dvojice Grossman (basa)/Jernigan (gitara) do určitej miery obohatila sound kapely už na predchádzajúcom albume Quintessential Ephemera. Utopioid rozvíja náznaky svojho predchodcu do puntíku a ponúka tak kapele možnosť oprostiť sa od klišé, ktoré sa na post-metal, ako na každý iný metalový subžáner, postupne od jeho vzniku nalepili.

Príchodom Erica Jernigana akoto druhého gitaristu do zostavy je možné na prejave Rosetta badať väčší príklon ku plýživým gitarovým vyhrávkam, čo je len dobre, keďže posledný album v základnej zostave, značne hardcoreový Anaesthete podľa môjho názoru kapelu zastihol v mierne slepej uličke. Akoby nebolo vízie kam ďalej. To však neplatí pre Utopioid. Už len úvod Amnion, príjemne drhnúci zopár akustických akordov, na ktoré sa postupne a plynulo nabalujú jemné bície a druhá gitara, predznamenáva tón celej nahrávky a navodzuje dojmy v hudbe Rosetta priam neslýchané – optimizmus a nádheru. Po štyroch minútách tohto „intra“ nastupuje ezoterickou, do ozvien zahalenou gitarou skladba Intrapartum. Je toto Rosetta? Ale áno, ta atmosféra tomu zodpovedá. Príjemne uspávankové tempo za vokálneho sprievodu inštrumentalistov Grosmanna a Jernigana, zatiaľ čo sa urevaný tur Michael Armine drží nezvykle v pozadí, kde obsluhuje skôr ambientné podmazy. Úderom piatej minúty sa však dostane aj na neho, i keď skôr než o týranie hlasiviek ide o akési, takmer sprosto povedané, skandovacie pokriky.

Neophyte Visionary či  spočiatku aj King Ivory Tower sú pre zmenu starí dobrí Rosetta ako vyšití, úvod patrí revu Arminea, za klasickej explózie hlučných gitár, avšak aj tu sa prejavuje, ako výborne vyplnila zvuk Rosetta druhá gitara Erica Jernigana. Nad sprievodným infernom akordov sa stále niečo deje, nie je tu jediný bod, signalizujúci akékoľvek zaváhanie a gitarová dvojica zo seba miestami dostáva vyložene úchvatné melodické momenty. Najmä King Ivory Tower končí ako niečo, čo by ste skôr očakávali na Disintegration od The Cure. Mimochodom v obidvoch skladbách sa výborne predvedie aj bicman B.J. McMurtrie.

54543 je ďalšie nádherný odpočinkový blok, uzatvárajúci prvú časť, alebo ak to chcete do vinylovej reči, A stranu nahrávky. V svižnejšom tempe sa rozvíja Detente za rozvlačných vokálnych harmónií Erica Jernigana a Davea Grossmana. Emocionálny výbuch už tradične ovláda Michael Armine za sprievodu gitarových hradieb. Vrchol celej nahrávky však prichádza v devätminútovej Hypnagogic. Nádherný úvod v podobe prelínajúcich sa akustických motívov, melodických vokálov, ktoré mi svojím poňatím pripomínajú Intronaut z obdobia Valley of Smoke, avšak v omnoho jemnejšom vydaní. Aj tu sa kapela nesnaží nič uponáhľať a muzikanti sa nechávajú unášať prúdom či atmosférou vlastnej tvorby, až nakoniec ani nevadí, že posledné tri minúty tvoria „len“ ambientné dozvuky. Nehľaďte na čas, len zatvorte oči.

Album uzatvárajú Qohelet a Intramortem. Tie sa nesú v znamení hesla kapely, t.j. spájať krásu s tvrdosťou. Maľba do mysle vnárajúceho sa obrazu pomocou toho najpovolanejšieho nástroja – hudby. Rosetta to skrátka vedia a ich novinka je ďalším prírastkom do nezvykle vyrovnanej diskografie. Myslím že nebudem preháňať, ak poviem, že ide aj o jeden z ich najlepších albumov.

Recenzia zverejnená aj na https://martinjavorek.blog.sme.sk/